27.06.2025
Veľmi mi pomohol šport a podpora rodiny. Vďaka nim som pochopila, že aj keď prídu ťažké chvíle, život sa nekončí. Treba si splniť sny, lebo každý cieľ sa dá dosiahnuť, keď človek verí, že to zvládne.
„Nikdy nie je situácia taká zlá, ako sa zdá,“ hovorí Renáta Holičková, športovkyňa telom i dušou, ktorá svojím optimizmom a odhodlaním inšpiruje svoje okolie. Renáta je pacientka, ktorá odbehla stovky kilometrov, maratón za polárnym kruhom a deväť rokov beží aj svoj osobný onkologický beh.
Keď sa život zastaví
Renáta celý život športovala, no ako sama priznáva, kvôli rodine a deťom bol šport často len príležitostný. „Keď deti odrástli, objavila som, že beh je pre mňa úžasný relax,“ spomína. Krátko po začiatku aktívneho behania sa jej všetko sa zmenilo počas preventívnej prehliadky. Lekárka zistila, že má zhubný nádor. „Bol to šok, hlavne keď biopsia potvrdila diagnózu. Človek sa zľakne – bože, rakovina...“ Strach z neznámeho nahradila dôvera v odborníkov. „Pani doktorka ma veľmi citlivo upokojila, povedala mi, že nie je to koniec, treba to čím skôr zoperovať a uvidíme čo ďalej.“ Renáta neváhala a ako päťdesiatjeden ročná podstúpila prvú operáciu. Musela sa však vzdať svojho vysnívaného maratónu za polárnym kruhom, na ktorý už niekoľko mesiacov intenzívne pripravovala. „Bola som nešťastná, ale zdravie je prvoradé.“
Cesta späť na trať
Nasledovalo celé leto prispôsobené rádioterapii. „Nebolo to ľahké obdobie, ale snažila som sa pozerať na to celé pozerať športovo. Keď liečba skončila, okamžite som sa zaradila do života. Hodila som všetko za hlavu a povedala si: Ja som zdravá, mňa sa to netýka.“ Beh sa stal jej terapiou aj vstupenkou späť do normálneho života. Život bežal, no Renátine nohy bežali ešte rýchlejšie. Hnala ju vpred vášeň k behu a aj skupina hobby bežkýň s trénerkou. „Dvakrát do týždňa sa stretávame, športujeme, rozprávame sa o všeličom. Pomáhame si, motivujeme sa navzájom.“ Šport ju naučil vytrvalosti a húževnatosti. „Nikdy som si nemyslela, že niektoré veci dokážem. Tréning na maratón vás naučí ísť na dno svojich síl. Je to všetko o psychike. Určite mi aj toto pomáha zvládať moju chorobu.“
Návrat diagnózy a najťažšie rozhodnutie
Po deviatich rokoch sa však diagnóza vrátila. „Keď mi lekár povedal, že najlepšie bude odstrániť celý prsník, bolo to pre mňa absolútne nečakané. Nevedela som si to predstaviť, vtedy aj slzy padali.“ V najťažších chvíľach jej bola oporou rodina, manžel aj bežecké priateľky. „Manžel bol hádam ešte viac chorý zo strachu o mňa než ja sama. Ale každý z nás si to musí upratať najprv v hlave. Potrebovala som čas, aby som to akceptovala. Predsa, je to prsník.“
Veľkú úlohu zohrala aj empatická lekárka z Národného onkologického ústavu: „Pani doktorka Bartošová mi povedala krásnu vetu: Ja vás tu chcem mať aj o 10 rokov. To mi prehovorilo do duše.“ Renáta nakoniec rozhodnutie prijala, podstúpila operáciu a opäť sa rýchlo zotavuje. „Zostala som pokojná, keď už bolo všetko naplánované. A keď som išla na sálu s úsmevom, sestričky boli prekvapené. Ešte tesne pred narkózou sme si rozprávali tipy na behanie.“
Splnený sen v druhom pokuse
Zdravotné komplikácie Renátu nezastavili. Svoj sen, maratón za polárnym kruhom, si splnila minulý rok ako darček k šesťdesiatke. „Bolo to fantastické. Bežali sme v noci. Keďže bol polárny deň, slnko nezapadlo, modré nebo, more, zelené ostrovčeky, na vrcholkoch sneh. Úžasné!“ Vo svojej kategórii skončila na skvelom druhom mieste. Lepšie načasovanie si Renáta nemohla priať. „Vtedy, pred ôsmimi rokmi, bola búrka, zima, vietor. Teraz som si svoj sen naozaj užila.“ Splnený cieľ však nie je konečný cieľ. Jej húževnatosť sa ukazuje aj v bežnom tréningu. „Behám štyrikrát do týždňa, tri dni oddychujem. Oddych je veľmi dôležitý, hlavne čím ste starší.“ S úsmevom dodáva: „Beh je náročný šport v tom, že chvíľu ho nerobíte a kondička ide veľmi rýchlo dole. Treba mať pevnú vôľu a cieľ.“
Podpora, ktorá lieči
Renáta je vďačná za svoju rodinu, priateľov, kolegyne i bežkyne. „Mám skvelých fanúšikov. Deti ma podporujú, bežkyne fandia, spolu sa tešíme z úspechov. Aj keď som išla teraz na operáciu, už som bola hospitalizovaná a večer mi poslali milé videjko, ktoré ma rozplakalo a aj veľmi potešilo. To je liek, ktorý nedostanete v lekárni.“ Aj na pretekoch často počuje povzbudenie mladších: „Niektorí mi po pretekoch hovoria, že sa ma držali celý čas, lebo som mala stabilné tempo a pomohla im dokonca dosiahnuť osobný rekord.. To ma poteší “
Renáta je týždeň po operácii. S úsmevom popritom zdvíha ľavú ruku. „Týždeň po operácii, sa cítim výborne. Rana trošku bolí, ale regenerujem sa rýchlo. Pozrite, aj ruku bez problémov zdvíham hore, dolu, do strany.“ Už teraz plánuje maratón v Lisabone a vymýšľa, ako trénovať a s kým. „Nedomýšľala som si diagnózy a nebála som sa vopred. Verím odborníkom, mám svoj cieľ a idem si za ním. A keď má človek okolo seba dobrých ľudí, zvládne naozaj všetko.“ Renáta sa dnes pozerá na svoje jazvy ako na medaily. Opäť dobehla do ďalšieho cieľa.
