Poslanie NOÚ

Nachádzate sa tu

Národný onkologický ústav (ďalej len „NOÚ“) je špecializovaná nemocnica zameraná na poskytovanie komplexnej zdravotnej onkologickej starostlivosti v rozsahu špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti, špecializovanej ústavnej zdravotnej starostlivosti, spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek a intenzívnej zdravotnej starostlivosti v príslušných medicínskych odboroch.

 

História

Starostlivosť o pacientov s nádorovými chorobami sa spája v Bratislave s Alžbetínskym kláštorom, kostolom a nemocnicou na Špitálskej ulici. Tento komplex postavili podľa projektov viedenského architekta F. A. Pilgrama. Do 20. storočia sem prijímali staršie ženy s chronickými chorobami, často nádorovými. Po prvej svetovej vojne tu už liečili aj mužov. Nemocnica pôsobila ako filiálka Štátnej nemocnice v Bratislave (terajšej Nemocnice Staré Mesto na Mickiewiczovej ulici).

V rokoch 1939 – 1942 tu prechodne umiestnili Rádiumterapeutický ústav, so štatútom kliniky, v ktorom až do svojej smrti pôsobil zakladateľ slovenskej rádiológie, prof. MUDr. Ľ. Valach. Ústav potom presťahovali do adaptovaných priestorov Štátnej nemocnice a nemocnica sv. Alžbety slúžila ako liečebné oddelenie pre chronických a onkologických pacientov.

Vo februári 1945 bola nemocnica sv. Alžbety i s kostolom poškodená pri leteckom nálete. Pri oprave sa potom vykonali stavebné úpravy potrebné pre nemocnicu. V tom istom roku bol povereníkom zdravotníctva MUDr. V. Thurzo, ktorý podporil zriadenie Ústavu pre výskum a liečbu nádorov v priestoroch tejto nemocnice.

Súčasne obsadil miesto prednostu Oddelenia laboratórneho vyšetrovania v Štátnej nemocnici a 21.novembra 1949 bol poverený vykonaním prác súvisiacich so zriadením Ústavu pre výskum a liečbu nádorov. Nemocnica mala v tom čase 90 lôžok a 3 oddelenia: rádiologické, gynekologické a chirurgické. Laboratórium pozostávalo z dvoch miestností a slúžilo tiež Spolku proti rakovine ako bioptická stanica. Spolok proti rakovine pomáhal pacientom napríklad financovaním cestovných výdavkov pri dochádzaní na vyšetrenia do ústavu a podporoval pacientov pri hradení nákladov spojených s liečbou.

V roku 1950 po príchode prof. MUDr. F. Šveca a neskôr MUDr. A. Winklera, MUDr. Š. Hupku a MUDr. L. Bahnu sa začal v ústave rozvíjať laboratórny i klinický onkologický výskum. V tom istom roku prešla celá kláštorná budova do štátnej správy a tým sa zväčšili priestory pre ústav.

V roku 1954 bol ústav premenovaný na Výskumný ústav onkologický so sídlom v Bratislave. V nasledujúcom roku bola v ústave inštalovaná ako prvá vo vtedajšej ČSR kobaltová bomba GUT 400 pre statickú teleterapiu sovietskej výroby.

Výskumný ústav bol do roku 1956 rezortným ústavom Ministerstva zdravotníctva, potom niekoľko rokov patril pod Povereníctvo zdravotníctva a od 1.7.1960 znovu pod Ministerstvo zdravotníctva.

V roku 1954 vyšlo prvé číslo medzinárodného vedecko-odborného časopisu Československá onkológia, ktorý je od roku 1957 pod názvom Neoplasma vydávaný Ústavom experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied.

Od roku 1958 sa zásluhou doc. MUDr. A. Winklera, DrSc. konajú onkologické dni v Bratislave. V tom čase bola tiež vytvorená Katedra rádioterapie ILF, ktorej vedúcim bol dlhé roky doc. MUDr. J. Ďurkovský, CSc.

V roku 1960 sa začala výstavba novej klinickej časti ústavu v priestoroch kláštornej záhrady, keďže pôvodná klinická časť nevyhovovala po stránke hygienickej a najmä svojou kapacitou. V tom čase výskumné ústavy mohli mať maximálne 100 lôžok, ústav mal už 142 lôžok a po dobudovaní novej budovy mal dosiahnuť kapacitu 220 lôžok.

V roku 1962 bola v rámci LFUK v Bratislave vytvorená Katedra onkológie a rádiológie, neskôr i nukleárnej medicíny. Vedúcim katedry bol MUDr. V. Thurzo. Ústav sa stal výučbovou základňou pre odbor onkológia, rádioterapia a nukleárna medicína. Novovybudovaná klinická časť ústavu bola otvorená  19. júna 1964. Na základe uznesenia vlády č. 751/1958 o obmedzení lôžkových fondov výskumných ústavov rozhodlo Ministerstvo zdravotníctva v Prahe vyčleniť z prevádzky Výskumného ústavu onkologického v Bratislave lôžkový fond a dať ho do správy Povereníctva zdravotníctva, čím

1. januára 1966 vznikol samostatný Onkologický ústav pre Slovensko. V ten istý deň bola výskumná časť ústavu vyčlenená z rezortu ministerstva zdravotníctva a začlenená do SAV ako Ústav experimentálnej onkológie SAV.

Názov Onkologický ústav pre Slovensko, Heydukova 14 bol pozmenený Opatrením ministra zdravotníctva SSR z 2. októbra 1976 č. Z-3 721/1976 B/2 na Ústav klinickej onkológie v Bratislave.

Po nežnej revolúcii hľadali onkológovia možnosť, ako zvýšiť doterajší už nepostačujúci počet lôžok pre onkologických pacientov. Podobne boli potrebné aj lôžka pre kardiovaskulárnych pacientov, ale nakoniec nemocnicu, známu pod názvom Štátny ústav národného zdravia v Bratislave, dostali pacienti s nádorovými ochoreniami. Uznesením vlády SR č. 45 z 24. januára 1990 zrušila vláda uznesenie č. 334 a súhlasila so začlenením bývalého Štátneho ústavu národného zdravia (ŠÚNZ) do Ústavu klinickej onkológie v Bratislave a uložila ministrovi zdravotníctva a sociálnych vecí zabezpečiť činnosť reprofilizovaného zdravotníckeho zariadenia od 1. februára 1990, vrátane riešenia personálnych zmien.

30. mája 1990 sa názov ústavu znovu zmenil – z Ústavu klinickej onkológie v Bratislave na Národný onkologický ústav so sídlom v Bratislave (zmenou Zriaďovacej listiny Ústavu klinickej onkológie v Bratislave č. 2304/1990-A). Takže Národný onkologický ústav prakticky pozostával z ústavu na Heydukovej ulici a novozískanej budovy ŠÚNZ. Existencia týchto dvoch ústavov v jednom vydržala do 30. septembra 1994. 1. októbra 1994 vznikol samostatný Onkologický ústav sv. Alžbety so sídlom v Bratislave na Heydukovej ulici č. 10. Národný onkologický ústav pokračuje ako samostatné zdravotnícke zariadenie na Klenovej ulici č. 1.

I keď sa na prvý pohľad zdá, že história vzniku a vývoja sa týka viac Onkologického ústavu sv. Alžbety, obidva  onkologické ústavy vychádzali zo spoločného základu, tradícií a personálneho obsadenia.